Pisateľ týchto riadkov pocítil potrebu zdieľať svoje myšlienky prostredníctvom krásneho vynálezu ľudstva akými sú písmená.

Pred pol rokom sa v živote človeka stalo niečo zvláštne.

Stratil svoju vieru.

Vieru v Boha.

Vo svojom vnútri ale cítil že strata starej viery je potrebná nato aby našiel niečo nové.

Človek potom ako si spomenul na verš z Biblie kto klope tomu sa otvoria dvere, začal sa modliť k Ježišovi.

Plný beznádeje, zúfalstva a smútku že prichádza o niečo čomu celý život veril, zvolil formu modlitby.

Modlitba mu spočiatku nedávala nič, ani radosť, pokoj dokonca snáď ani nádej.

Bolo v nej ale kúska viery.

V tom čase sa začali diať zvláštne veci.

Človeka sa jeden z  priateľov spýtal či vie čo je to láska.

Človek nemal ani poňatia, neveril na lásku.

Medzitým si začal  uvedomovať hodnotu toho najkrajšieho a najintímnejšieho vzťahu priateľstva medzi mužom a ženou.

Premýšľal o rokoch priateľstva počas ktorých zažil pády i vzostupy.

7 dlhých rokov, k priateľovi začal cítiť niečo hlboké, niečo čo človeku prúdilo z duše.

Bola to zamilovanosť?  Oddanosť? Dôvera?

Nie bolo to úplné odovzdanie sa tomu druhému bez nároku na odmenu.

Prúdilo to z duše, malo to krásnu vôňu, bolo to také nádherné, ľahučké, veselé.

Áno bola to láska.

Nie pocit, nie záplava endorfínov, vyvieralo to z duše človeka tam hlboko niekde vo svojom vnútri jestvoval iný svet.

Svet plný nehy, jemnosti, úplného odovzdania.

Je to svet kde neexistujú okovy vlastnej hrdosti, vlastného ega.

Tam niekde hlboko vo svojom vnútri kde je človek schopný skutočnej lásky.

V tomto svete neexistuje pojem ja.

Oči sú otvorené a si tam len ty.

Nádhera krajiny duše človeka začala postupne pretvárať i ten vonkajší svet.

Slnko začalo svietiť slnečnejšie, vzduch bol presýtený božou prítomnosťou, farby ožívali radostnejšie.

Svet tam vonku sa stal konečne radostný,.

Zrazu tu bola nádej, radosť i tá všadeprítomná láska ktorú človek dovtedy nevidel.

Postupom času sa stalo niečo čo už navždy zmenilo srdce človeka.

Objavil Ježiša.

Prichádzalo to postupne, nebol to moment.

Neexistuje dátum obrátenia srdca tohto človeka, trvalo to mesiace.

Postupné poodhaľovanie skutočnej lásky ktorá  navždy zmenila pohľad na život.

Biblia a v nej Ježiš, tak čistý, plný nikdy nekončiacej lásky a milosti.

Odrazu začali veci do seba šialene presne zapadať.

Ježiš podával človeku ruku dlhých 20 rokov, lenže ten bol hluchý i slepý.

Konečne ju prijal, prijal tú nikdy nekončiacu lásku, radosť a skutočné šťastie.

Bola to LÁSKA.

Premena srdca.

Premena myslenia.

Už neexistovalo pohŕdanie, nenávisť, či tichá zášť.

Bola tu len láska, nikdy nekončiaca a tak dokonalá.

Láska ku svetu, ľudom, Bohu a v konečnom dôsledku i tá najťažšia láska k sebe samému.

Ježiš tak nádherný prežiaril temnotu srdca tohto človeka.

V tomto vzťahu Ježiša a človeka už neexistuje smútok, ani tma.

Je to tá najnádhernejšia voľba v živote človeka.

Voľba patriť Kristovi hoc to znie ako tá najhlúpejšia fanatická tlacha.

Ale to už človeku nevadí, že to iným príde divné.

On už to prijal, zmenil svoje srdce, objavil v sebe samom more lásky.

More lásky ktoré duša prijala od Boha.

Je šťastný a plný skutočnej radosti ktorú mu nemôže dať nič hmotné v tomto svete.

Možno sa každému zdá že tento svet je každým dňom horší a horší.

Pravdou ale i naďalej ostáva že Ježišovi sa i tak stále nezunováva meniť srdcia dnešných ľudí.

Je stále tu.

Prítomný v našich radostiach i starostiach.

Každému z nás neustále podáva ruku a čaká na prijatie možno i tvojej ruky.

Modli sa a dúfaj.

I ty môžeš nájsť skutočnú radosť v Ježišovi.

Je to tvoja voľba :)

Kresťanstvo

Dnes ráno ako som vstala bolo to už dosť neskoro na to ako obvykle vstávam som si opäť uvedomila niečo naviac.

Moja predstava o tom čo kresťanstvo je bola 23 rokov skutočne mylná.

Priama skutočná úprimná túžba dosiahla milosti u Ježiša.

Kresťanstvo nie je slepá viera o chodení do kostola a márnom snažení robenia dobrých skutkov.

23 rokov som chodila do kostola a 23 rokov som nevedela o čom to celé skutočne je.

Moja viera spočívala v naivnej predstave ak budem robiť toto a toto pôjdem do neba.

Bol to obchod výmena 1 hodiny týždenne v kostole za nekonečnú radosť života po smrti.

23 rokov som chodila do kostola s márnou snahou urobiť zo seba lepšieho človeka.

Chodila som tam, stále.

Ale žiadna zmena vo mne ako človeku nenastávala.

Snáď neexistuje 1 jedinký hriech ktorý by som dokázala takýmto štýlom viery vykoreniť zo svojho hriešneho života.

Mám pocit že celý život som si uvedomovala že niečo na tom mojom kresťanstve nie je v poriadku.

Ako je vôbec možné že chodím toľké roky do kostola bez toho aby sa zo mňa stal skutočne aspoň o trochu lepší človek?

Ako je to možné?

Niečo som musela robiť zle a teraz už viem áno viem to.

Sila skutočného kresťanstva nespočíva v naivnej túžbe stať sa lepším človekom, dokonca ani robením dobrých skutkov.

Mám pocit že kresťania akou som bola i ja majú túžbu najvyššiu túžbu stať sa lepším človekom.

Ale o tom predsa len kresťanstvo vôbec nie je.

Byť lepšou a lepšou to má byť konečný cieľ skutočného kresťanstva?

Nie to je lož.

Skutočná sila kresťanstva spočíva v čo najbližšom kontakte s Bohom prostredníctvom Ježiša.

Nik nepríde k Otcovi jedine cezo mňa :)

Je to požehnanie dar milosti skrze Ducha svätého.

Ako náhle sa v človeku udeje táto premena, človek už nemôže byť taký aký bol predtým.

Už to nejde vziať späť.

A čo konanie dobrých skutkov?

To je už len primárnym vyústením skutočnej viery, určite to nie je jeho cieľom.

Po tom ako človek zmení svoje srdce na Ježišovo srdce nedokáže robiť veci a činiť hriechy tak ako predtým.

Ako náhle urobí niečo zlé, cíti to vo svojom srdci.

Cíti že činenie hriechu ho oddeľuje od Boha a túžba intenzívneho kontaktu s Bohom je omnoho silnejšia než hocaký najsladší hriech.

Preto je v Biblii písané: Viera bez skutkov mŕtva je.

Ja by som k tomu len podotkla SKUTOČNÁ VIERA.

Viera v lásku ktorá sa nám neustále deň čo deň ponúka.

O nás je už dávno postarané, musíme byť tejto pravde plne otvorení.

O to tu ide.

My sme spasení, každý jeden z nás.

Nie skrze konanie dobrých skutkov ale skrze božie milosrdenstvo.

Spása sa nám ponúka celý život, máme slobodu, môžeme si vybrať.

Je zvláštne že skutočné kresťanstvo ma postretlo až keď bola moja viera snáď najmenšia v celom mojom živote.

Áno moja viera v predošlé kresťanstvo zomieralo a zomrela na to aby som pochopila čo to znamená byť skutočným kresťanom.

Starý klam musel zomrieť na to aby som došla poznaniu skutočnej pravdy, pravdy o láske Bohu, Ježišovi.

Kresťanstvo je radosť, nádej LASKA.

Skutočná viera robí človeka šťastným.

Nebo áno nebo a nebojím sa to povedať nahlas existuje už tu na zemi.

Je v našich dušiach pevne zakorenené, je to iná krajina iný svet.

Dáme mu šancu vyjsť na povrch?

Otvoriť sa skutočnému a plnému radostnému prežívaniu lásky?

Obnoviť stratený kontakt s Bohom a plne sa mu odovzdať?

Dokážeme to?

Ak áno, môžeme si byť istí že po úplnom odovzdaní sa už nebudeme báť nikdy sa nebudeme báť.

Všetok strach ako i smútok odíde preč.

Budeme tu len my a Boh.

Budeme pravými kresťanmi :)))))))

Ježišova láska je neuveriteľný masaker.

Je to brutálne.

Je to najkrajšie spoznanie aké existuje.

Ach keby som každou jednou mojou bunkou dokázala premilovať celý tento svet.

Bolo by to nádherné.

Idem na to hej :))))))))

Vždy som si vravela že keby chcem napísať knihu je jedna vec o ktorej by som určite nikdy nepísala a to je božia láska.

Prečo?

Pretože na tomto svete nie je nič dostatočne nádherné na to aby sa to dalo prirovnať ku láske Kristovej.

Všetky slová všetky krásy tohto sveta sa stanú úplne nedostatočnými ako náhle človek spozná veľkosť božej lásky.

Zrazu sú všetky túžby človeka po hmotných dobrách tam tam.

Božia láska človeka úplne dostane.

Nemožno sa pred ňou brániť, človek sa jej jednoducho poddá a tým urobí tú najkrajšiu vec na svete.

Ja ako človek večne prahnúci po odpovediach ktoré boli z iného sveta som šťastná a konečne vnútorne plná.

Už necítim tú bolesť pri spomienke na prázdnotu svojej duše, pretože moja duša nie je prázdna.

Dokonca som presvedčená že nikdy nebola prázdna, ale ja som bola voči nej slepá.

Moju slepotu otvorila až skutočná božia láska.

Svet je tak nádherný, ale spomienka na lásku ktorou je človek denno denne obmývaný stiera krásu tohto sveta.

Všetka nádhera prírody, všetok lesk zlata, drahokamov, inteligentná hĺbka molekuláry je preč.

Je prekrásne ako Boh tento svet stvoril, ale nie nadarmo sa vraví že na svet sa netreba upínať.

Za hranicami tohto sveta existuje miliónkrát nádhernejší svet.

Svet plný božej lásky, prijatia, oddanosti, dôvery, tam už neexistuje strach, bolesť či utrpenie.

Je zaujímavé, ako mám ja výnimočne vyvinutý zmysel pre veci za hranicami tohto sveta.

Mám v sebe niečo čo cíti oveľa viacej než priemerný človek.

Odjakživa som cítila že sem nepatrím.

Neviem či to súviselo s mojou mimoriadne komplikovanou povahou,

nedostatkom skutočných priateľov, nedostatku ľudí ktorým by som dokázala dôverovať.

Vždy som tu bola ja sama a tento svet naproti mne.

Ale aká hlúposť myslieť si že som v tom bola po celý čas sama, vždy tu bol Boh.

A ja veľmi dobre viem kedy pri mne najviac stál.

Občas si rekapitulujem svoj život a som hlboko dojatá ako to s Bohom už veľmi dlho ťahám, teda odkedy si to vlastne uvedomujem.

Je to nádherné, plné pokoja, lásky, oddanosti a krásy.

Nie vždy to bolo ľahké, ba práve naopak väčšinou to bolo mimoriadne strastiplné.

Často som si vravela že môj život je tragikomédia.

Aká je obrovská moc božej lásky keď dokáže premeniť srdce človeka ako som ja?

Človeka ktorý čaká len na smrť, pretože vie že na tomto svete ho už nič dobré nečaká.

Je to neskutočné, neuveriteľné, nepochopiteľné ľudským umom.

V mojom srdci je raj, raj božej lásky.

A ja som skutočne šťastná, tak nádherne šťastná.

Magdaléna